Sú takí, pre ktorých je vrcholom ich poslaneckej kariéry to, že boli zvolení. A potom štyri roky väčšinu času sedia, nič nenavrhujú, za nič nebojujú, dokonca sa k ničomu ani nevyjadrujú. Nič nezmenia, nezlepšia, neovplyvnia. Keď potom po štyroch rokoch opäť kandidujú, snažia sa voličov presvedčiť všemožnými trikmi, ale asi najúčinnejším sloganom by pre nich bolo heslo: Kto nič nerobí, nič nepokazí.
Vyskytujú sa aj podnikavé typy - rečou obyčajných ľudí kšeftári. Tí síce tiež väčšinou sedia a mlčia, ale v zákulisí bojujú odušu. Táto skupina komunálnych zástupcov rozhodne dokáže veci meniť a ovplyvňovať. Čo sa týka ich prospešnosti, najviac zlepšujú život sebe a svojim kamarátom. Ak sa náhodou stane, že výsledkom je niečo pozitívne pre občanov, je to len zdanie, pretože ak opravíte cestu za dvojnásobok bežnej ceny, nie je podstatná tá jedna opravená cesta, ale ta ďalšia, ktorá by opravu tiež potrebovala a kvôli korupcii na tú opravu už nezvýšilo.
Tieto dve skupiny v očiach voličov zrejme úplne dominujú. Stačí si prečítať akékoľvek noviny, blogy alebo diskusie o komunálnej politike. Aj preto sú mnohí ľudia znechutení alebo ľahostajní.
Ale aby sme neboli nespravodliví, existuje aj tretia skupina komunálnych politikov. Celé volebné obdobie sa snažia robiť svoju "drobnú prácu", hovoria a presadzujú veci, o ktorých sú presvedčení, že zlepšia život ich voličom, neizolujú sa od svojich voličov, ale keď treba, snažia sa im pomôcť. O týchto poslancoch sa v novinách píše málo, ale ich voliči z konkrétnych obcí, ulíc a dvorov o nich vedia.
Hlásim sa do tejto tretej skupiny a predchádzajúce štyri roky som robil všetko preto, aby som do nej patril. Rád by som veril, že o úspechu nerozhodne počet bilboardov, reklama či sladké a nerealizovateľné sľuby, ale to, že si môžete zvoliť niekoho, kto pre vás vo vašej štvrti niečo dokáže urobiť.